Divočina

Vetvy mohutných bukov zakryli posledné výhľady na civilizovanú krajinu a šero pod klenbou skutočného prírodného lesa prerušovali len občasné preblesky lúčov slnka na modrej oblohe kdesi v netušenej výške nad našimi hlavami. Bol jeden z mála vydarených dní tohtoročného babieho leta a my sme sotva udržiavajúc rovnováhu ako povrazolezci preliezali početnými hrebeňmi rozčleneným svahom. Blahorečil som divej zveri za početné chodníky, ktorými bol prestúpený, ale ani ručne šité vibramy sa nemohli rovnať raticiam vysokej a tak som v pohybe po svahu ostával ľudsky nemotorný.

Za skalným oknom sme naďabili na jaskyňu, ktorej otvor bol akoby vytesaný dávnym pustovníkom. Ukrýval rozsiahlu sieň, ktorej dno bolo poďobané početnými raticami. To, že zver využíva jaskyňu ako úkryt, nebolo jediným znakom jej neprístupnosti. V širokom okolí nebol jediný znak, taký charakteristický pre návštevníkov jaskýň. Žiadne odpadky, žiadne ohniská, žiadne nápisy na stenách, žiadne očmudené steny. Boli sme skutočne v srdci divokej prírody, nenarušenej, neprístupnej.

V okolitom lese žiadne pne, žiadne staré úvozy, žiadne znaky, žiadne stopy. Len voľné miesto, ktoré ostalo po páde starého buka na chvíľu nezaplnené, nám dalo tušiť, že naokolo sa rozprestiera tá horšia tvár sveta.

Z druhej strany hrebeňa bola ďalšia jaskyňa, s tou prvou evidentne spojená nejakou pre človeka nepriechodnou úrovňou.

Zbalili sme veci a opustili deravý hrebeň. Deň sa neskončil, pred nami sa za každým novým hrebeňom otvárali panorámy nenarušeného lesa, nové bralá, nové polomy, nikým nespracovávané, žiadne zvuky píl, len v diaľke ručanie roztúženého jeleňa. Pripadal som si ako na cudzej planéte.

Výrazný okraj rozsiahlej úžľabiny nás na chvíľu priviedol do sveta reality. Celý Spiš sa začal zahaľovať do kostýmu harlekýna.

Vyhliadku evidentne hojne využíva zver. Žiadne stopy vibrám, žiadne odpadky, žiadne ohniská, len zbiehajúce sa chodníky zveri pod klenbou lesa žijúceho vlastným kolobehom.

Pretraverzovali sme úžľabinou, prešli okolo ďalšej jaskyne, ďalšej bez stopy po ľuďoch, a mňa už len vzdialené tlmené zvuky železnice presviedčali, že sme stále na Zemi.

Kolega prechádzal o dve vrstvy skál nado mnou. Už som sa chcel pobrať hore svahom za ním, keď ma v tmavejúcom lese zaujalo čosi nezvyčajne pestré. Chvíľu som bojoval s nechuťou stratiť niekoľko výškových metrov, ale zvedavosť napokon zvíťazila.

Napoly priľahnutý jesenným lístím ležal uprostred nedotknutej divočiny – balón. Ten taký bakelitovo-alumíniový, moderný, žiadna scvrknutá guma balónov môjho detstva, ale poctivý výtvor moderných čias. Nezničiteľný, pôvodne naplnený héliom, mi ostro pripomenul leto, hlučné mestské trhy s uvrieskanými kolotočmi a deťmi smejúcimi sa z pripitých trhovníkov. A detskými slzami rozmazanú tvár dieťaťa, ktorému z nepozornej dlane vykĺzol motúz vytúženého balóna.

Zbavený ilúzie o divočine v stredoeurópskych podmienkach som sa otočil a dychčiac som vykročil do strmého svahu nad sebou. V dávnejších dobách som na takýchto miestach nachádzal prístrojové krabice meteorologických balónov. Časy sa menia, starneme.

(Foto M. Barlog)